Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu vodorovná

Prvé slovenské gymnázium

„Aj tá najmenšia vôľa sa môže stať zárodkom veľkého činu,

aj malý priestor môže zrodiť veľkú osobnosť.“

Pôvodný dom Slovenského evanjelického a. v. gymnázia

Pôvodný dom Slovenského evanjelického a. v. gymnázia v 30. rokoch 20. storočia

Revúca zohrala významnú úlohu v procese formovania novodobého slovenského národa. V 60. a 70. rokoch 19. storočia sa stala jedným z centier slovenského národného a kultúrneho života. Dňa 16. septembra 1862, takmer rok pred založením Matice slovenskej, tu otvorili Slovenské evanjelické a. v. gymnázium, ktoré sa stalo prvou strednou školou v celej histórii Slovákov, a na ktorom sa až do roku 1918 vo všetkých predmetoch vyučovalo v slovenskom jazyku. Pričinením najmä Augusta Horislava Škultétyho a Samuela Ormisa sa gymnázium stalo významným strediskom rozvoja slovenského spisovného jazyka v hodžovsko-hattalovskej úprave z roku 1851. Zásluhou profesorov sa teda po prvýkrát vyskúšali možnosti upraveného pravopisu slovenského spisovného jazyka.

Zrod Slovenského evanjelického a. v. gymnázia bol výsledkom snáh najmä pomerne malého okruhu zapálených ľudí z Gemera a Malohontu, ktorí dokázali pre túto vznešenú myšlienku priniesť veľké obete. Pomerne veľké zastúpenie mali medzi nimi Revúčania. Najmä tí, ktorí sa svojím životom a prácou zaradili do veľkej rodiny najväčších synov slávnych revúckych rodákov.

Slávnostné otvorenie Slovenského evanjelického a. v. gymnázia, ktoré sa konalo 16. septembra 1862 v revúckom Evanjelickom a. v. kostole bolo prvým veľkým úspechom slovenského školstva. Prítomné zhromaždenie zvolilo patronátny konvent. Za zapisovateľov ustanovili Rudolfa Homolu a Karola Pavla Štefančoka, hlavným dozorcom sa stal Štefan Marko Daxner, ktorý školu zastupoval navonok. Za miestneho dozorcu, zástupcu hlavného dozorcu, zvolili Mateja Nandrássyho a za pokladníka gymnázia Karola Pavla Štefančoka. Správcom gymnázia sa stal August Horislav Škultéty. Zároveň bol zvolený gymnaziálny výbor, ktorý v mene patronátneho konventu spravoval chod školy. Slovenské evanjelické a. v. gymnázium otváralo svoju bránu za prítomnosti šiestich štúrovcov – Štefana Marka Daxnera, Ľudovíta Adolfa Reussa, Augusta Horislava Škultétyho, Ľudovíta Gábera, Petra Kellnera-Hostinského a Ľudovíta Augustína Gála. Novozvolený správca gymnázia August Horislav Škultéty sa vo svojej inauguračnej reči dotkol predovšetkým troch základných otázok: prečo bolo treba gymnázium založiť, či ho dokážu udržať a v akom duchu má pôsobiť. Gymnázium prirovnal k novozasadenému stromčeku s nádejou, že sa mu bude dariť. Na záver svojej reči poďakoval Evanjelickej a. v. cirkvi v Revúcej za úsilie vynaložené pri zakladaní gymnázia. Jeho reč prítomných tak zaujala, že sa ju rozhodli vydať tlačou, k čomu ihneď urobili zbierku. Po Škultétyho prejave bol schválený štatút gymnázia. Revúcke gymnázium bolo cirkevnou školou. Monarchia na jeho prípravu financie neposkytla a takto sa ku gymnáziu stavala počas celej jeho existencie. Jeho činnosť zabezpečovali z príspevkov zakladateľov, podporovateľov a dobrodincov gymnázia. Zakladateľom a patrónom sa stal každý jednotlivec, ktorý najmenej 200 zlatých a každé „mravné teleso“, ktoré najmenej 100 zlatých v hotovosti do gymnaziálnej pokladnice zložili. Za dobrodincov a podporovateľov považovali každého, kto pre gymnázium priniesol akúkoľvek finančnú alebo materiálnu obeť. Zakladatelia mali v patronátnom konvente rozhodujúci hlas. Popri týchto vkladoch sa po celom Slovensku, ale aj mimo neho robili zbierky pri rôznych príležitostiach. Ku získavaniu peňazí pomáhali aj články v periodikách, predovšetkým v Pešťbudínskych vedomostiach, neskôr v Národných novinách.

Evanjelický a. v. kostol, v ktorom bolo 16.9.1862
Evanjelický a. v. kostol, v ktorom bolo 16.9.1862 otvorené Prvé slovenské evanjelické a. v. gymnázium

Prvý úspešný rok (školský rok 1862/1863)

Po slávnostnom otvorení Slovenského evanjelického a. v. gymnázia sa na druhý deň začalo vyučovanie. Za profesorov boli zvolení Rudolf Homola a August Horislav Škultéty. Do školy nastúpilo 42 študentov, ktorí boli podľa veku a vedomostí rozdelení do dvoch tried. Do prvej triedy nastúpilo 31 študentov, z ktorých bolo 16 Revúčanov. Do druhej triedy nastúpilo 11 študentov, z ktorých 3 boli z Revúcej. Spoločne boli vyučované jazyky slovenčina, maďarčina a nemčina. Osobitne sa prednášalo náboženstvo, latinčina, zemepis, dejepis, počtoveda a meroveda a prírodopis. Z praktických predmetov to bolo v prvom polroku štepárstvo a v oboch krasopis. Každú nedeľu všetci študenti spoločne s profesormi chodili na služby Božie.

Na zasadnutí gymnaziálneho výboru 29. septembra sa dohodli, že sa vyhotoví matrika gymnázia slúžiaca na zápis študentov školy. Taktiež sa rozhodlo, že bude zavedený protokol pre zápis venovaných finančných a materiálnych príspevkov, pokladničná kniha, denník pre vedenie korešpondencie a účtovná kniha pre alumneum (jedáleň). Štefan Marko Daxner predložil návrh gymnaziálneho pečatidla a pečiatky. Pečatidlo a pečiatka má oválny tvar, na nej je trojvršie s dvojitým krížom, nad ním vychádzajúce slnko, ktoré má svojimi hrejivými lúčmi blahodarne podporovať začatú cestu vzdelávania Slovákov v rodnej reči. Vľavo je košatá lipa, strom Slovanov, pri nej úľ s včelami, symbolizujúci usilovnosť. V kruhopise je text: „pečať Slov. ev. a. v. gymnasium vo V. Revúci 1862“. Zhotovenie pečate a pečatidla na vlastné náklady zabezpečil Ján Francisci.

Návrh gymnaziálneho pečatidla a pečiatky, Odtlačok gymnaziálneho pečatidla, Pečať Slovenského evanjelického a. v. gymnáziaNávrh gymnaziálneho pečatidla a pečiatky, Odtlačok gymnaziálneho pečatidla, Pečať Slovenského evanjelického a. v. gymnáziaNávrh gymnaziálneho pečatidla a pečiatky, Odtlačok gymnaziálneho pečatidla, Pečať Slovenského evanjelického a. v. gymnázia

Návrh gymnaziálneho pečatidla a pečiatky, Odtlačok gymnaziálneho pečatidla, Pečať Slovenského evanjelického a. v. gymnázia

Polročné skúšky študentov, ktoré boli prvými v histórii gymnázia, nazvali národnou slávnosťou. Uskutočnili sa 5. februára 1863 a začali oslavnou piesňou a básňami. V priestrannej svetlici boli študenti so svojimi profesormi a činovníci gymnázia – poprední slovenskí národovci – Štefan Marko Daxner, Matej Nandrássy, Samuel Tomášik, Ľudovít Adolf Reuss, Ľudovít Augustín Gál a ďalší. Koncoročné skúšky sa konali 30. júna 1863 pred verejnosťou v Evanjelickom a. v. kostole. Zaťažkávajúca skúška prvého roka existencie gymnázia bola úspešná. Dosiahnuté výsledky vyrážali neprajníkom školy dych.

V národnoemancipačnom boji sa pre Slovákov rok 1863 stal prelomovým rokom. V júni bol úspešne zavŕšený prvý školský rok gymnázia a 4. augusta vznikla Matica slovenská. Po založení mala Matica spolu 1112 členov. Hneď pri svojom zrode našla podporu aj v radoch obyvateľstva Gemera-Malohontu, ku ktorým sa postupne pridávali ďalší. Medzi nich patrili aj Revúčania – činovníci a profesori Slovenského evanjelického a. v. gymnázia. Karol Pavol Štefančok, Matej Nandrássy a Pavol Krman ako zakladatelia a Samuel Ormis, August Horislav Škultéty, Rudolf Homola, Gustáv Hostimil Schmidt ako riadni členovia, ku ktorým sa pridal Samuel Hlaváč, učiteľ evanjelickej ľudovej školy.


Úplné nižšie gymnázium (školský rok 1863/1864)

Cez prázdniny 1. júla 1863 zasadal patronátny konvent, ktorý rozhodol o tom, že v školskom roku 1863/1864 sa otvorí tretia a štvrtá trieda, čím bude vybudované úplné nižšie gymnázium. Správcom gymnázia sa stal Rudolf Homola. Za tretieho profesora povolali revúckeho rodáka Samuela Ormisa, aby učil matematiku a prírodné vedy. Pomocným profesorom sa stal Gustáv Hostivít Schmidt, ktorý učil kreslenie, krasopis, telocvik a hudbu. Školský rok sa začal 1. septembra. Do školských lavíc do prvej triedy zasadlo 54 študentov, do druhej 18, do tretej 7 a do štvrtej 3 študenti. Spolu bolo v gymnáziu 82 študentov. Z nich bolo 53 z Gemera. Okrem povinných predmetov mali študenti možnosť chodiť na hodiny krasopisu, kreslenia a spevu. Súkromne sa mohli zdokonaľovať v hre na klavír.

Už pri vstupe do druhého roka účinkovania gymnázia sa jeho činovníci a profesori stretli s nedôverou aj u niektorých inštitúcií. Na prosby o podporu školy zamietavo odpovedali predstavitelia Rimavsko-muránskej železiarskej spoločnosti a dokonca aj dobšinská Evanjelická a. v. cirkev.

Počas kanonickej vizitácie, ktorá sa uskutočnila v dňoch 21. a 22. júna 1864 sa v evanjelickom a. v. kostole za prítomnosti superintendenta Potiského dištriktu Karola Mádaya, rodičov, činovníkov a profesorov gymnázia konali koncoročné skúšky študentov. Všetci sa presvedčili o vynikajúcich vedomostiach svojich detí, čím si škola na verejnosti získala ešte väčšiu dôveru.

Pri vzdelávaní študentov mala dôležitú úlohu gymnaziálna knižnica. Počas dvoch rokov existencie školy sa rozrástla na 200 zväzkov kníh. Tie pribúdali vďaka darcom, medzi ktorých patrili Matej Hrebenda, Ján Chalupka, Daniel Gabriel Lichard, Štefan Václav Homola a ďalší. Súčasťou knižnice sa stali aj knihy darované Maticou českou. Nápomocné boli rôzne školské zbierky, napríklad vzácne exponáty, ktoré pribudli do kabinetu zoológie. Do botanickej zbierky najviac prispel Samuel Göllner, ktorý patril aj medzi najväčších darcov do mineralogickej zbierky. Vzácnymi exponátmi prispel aj Ľudovít Adolf Reuss, ktorý mal veľkú zásluhu na budovaní fyzikálneho kabinetu.

Vzácne zachované knihy z historickej gymnaziálnej knižnice v Múzeu Prvého slovenského gymnázia Vzácne zachované knihy z historickej gymnaziálnej knižnice v Múzeu Prvého slovenského gymnázia Vzácne zachované knihy z historickej gymnaziálnej knižnice v Múzeu Prvého slovenského gymnázia


Napredovanie gymnázia (školský rok 1864/1865)

Úspešné zvládnutie prvých dvoch rokov existencie gymnázia dávali predpoklad k otvoreniu piatej triedy. Tým by sa pripravila cesta k vybudovaniu úplného osemročného gymnázia. O otvorení piatej triedy sa rozhodlo na patronátnom konvente v Revúcej 10. augusta 1864. Za piateho učbára bol povolaný Pavol Krman. V nižších triedach učil nemčinu a v piatej triede náboženstvo, latinčinu, gréčtinu a slovenčinu. Správcovstvo školy prevzal August Horislav Škultéty. V prvý septembrový deň nastúpilo do prvej triedy 52 študentov, do druhej 32, do tretej 17, do štvrtej 9 a do novoutvorenej piatej triedy 7 a 2 mimoriadni. Spolu študovalo na gymnáziu 119 študentov, z ktorých len jeden bol maďarskej národnosti.

Profesori gymnázia sa sťažovali na nedostatok slovenských učebníc, preto ich dopĺňali českými, ktorých bolo pre vyššie gymnáziá tiež málo. Nepriaznivá situácia ich prinútila učiť podľa svojich rukopisov. Tie postupne opravovali, dopĺňali a tak ich pripravovali pre vydanie. Profesorom sa darilo zabezpečiť aj vyučovanie hudobnej výchovy. Hudobné nástroje získali ako dary od dobrodincov.

Činovníci a profesori sa museli brániť osočovaniu proti gymnáziu, ktoré sa v tomto školskom roku neustále stupňovalo. Boli obviňovaní z panslavizmu. Obviňovanie dokonca prichádzalo z radov vlastnej cirkvi. To však činovníkov a profesorov neodradilo od myšlienky otvorenia ďalšej, šiestej triedy. O finančnú pomoc požiadali predstaviteľov mesta. Výbor magistrátu Revúcej, ktorý zasadal 19. januára 1865 rozhodol, že mesto bude prispievať 700 zlatých ročne na plat jedného profesora. Proti tomuto rozhodnutiu ihneď protestovali obyvatelia Revúcej rímskokatolíckeho vierovyznania, ktorí v liste z 15. februára napísali, že priznaním takejto podpory evanjelickému gymnáziu sa porušuje doteraz platný kľúč pre podporovanie cirkví v meste.

Pred ukončením školského roka sa v budove bývalých mestských kúpeľov uskutočnil gymnaziálny majáles. Koncoročné verejné skúšky študentov sa uskutočnili 27. júna 1865.

Hlavná budova mestských kúpeľov zo začiatku 20. storočia

Hlavná budova mestských kúpeľov zo začiatku 20. storočia


Šiesta trieda (školský rok 1865/1866)

Na konci školského roka 1864/1865 zasadal patronátny konvent, ktorý bol nadšený sľúbenou finančnou podporou od mesta. To bol tiež jeden z dôvodov otvoriť v školskom roku 1865/1866 šiestu triedu. Za správcu gymnázia bol zvolený Samuel Ormis. Novozvolenému profesorovi Kvetoslavovi Holubovi zverili výučbu prírodných vied, slovenčiny, maďarčiny, nemčiny a počtovedy v nižších triedach. Školský rok sa začal 4. septembra. Do prvej triedy nastúpilo 36 študentov, do druhej 42, do tretej 17, do štvrtej 19, do piatej 14 a do šiestej 10 študentov. Spolu ich bolo 138.

Po polročných skúškach dňa 8. februára zasadal gymnaziálny výbor, po ktorom sa večer uskutočnila zábava. Čistý zisk zo zábavy bol venovaný v prospech gymnázia. V tomto školskom roku sa Slovenské evanjelické gymnázium v Revúcej zaradilo medzi zakladateľov Matice slovenskej. Diplom o členstve zdobil gymnaziálnu knižnicu.

Záverečné skúšky, na ktorých sa 25. júna 1866 zúčastnili patróni gymnázia a rodičia študentov, dopadli nad očakávanie a všetci sa presvedčili o „blahodarnom účinkovaní jedinej tejto školy čistoslovenskej.“ Medzi skúškami zasadal patronátny konvent, ktorý rozhodol o otvorení siedmej triedy, na ktorú sa už pred tým organizovali finančné zbierky.

 

Siedma trieda (školský rok 1866/1867)

V školskom roku 1866/1867, ktorý začal 3. septembra, nastúpilo do gymnázia 125 študentov, z toho nastúpilo 26 študentov do prvej triedy, do druhej 25, do tretej 26, do štvrtej 9, do piatej 19, do šiestej 15 a do siedmej triedy 5 študentov. Oproti predchádzajúcemu školskému roku sa počet študentov znížil o 13. Správcom gymnázia sa stal Rudolf Homola. Na gymnáziu začali učiť dvaja novozvolení profesori, mladí absolventi nemeckých univerzít. Gustáv Lojko, ktorý učil zemepis, dejepis, gréčtinu, latinčinu, slovenčinu a hudobnú výchovu a PhDr. Ivan Branislav Zoch, ktorému zverili nemčinu, matematiku, prírodopis, krasopis, kreslenie a telocvik, v ktorom urobil priekopnícku prácu. Na základe požiadaviek rodičov sa začalo na gymnáziu s vyučovaním hudobnej výchovy.

Začiatkom roka 1867 sa zo strany neprajníkov gymnázia udiala nepríjemná situácia. PhDr. Ivana Branislava Zocha a pokladníka gymnázia Karola Pavla Štefanočka 3. februára uväznili. V tom období boli uväznení aj ďalší gemerskí národovci obviňovaní nielen z panslavizmu, ale aj velezrady. Keďže uväzneným nič nemohli dokázať, inkvizícia bola zastavená a 7. marca ich pustili na slobodu.

V apríli sa v novinách objavila správa o dobudovaní školy na úplné gymnázium – otvorením ôsmej triedy. Radostná správa prišla aj od národneuvedomelých obyvateľov mesta o založení Meštianskeho čítacieho spolku, ktorý vznikol 17. marca. Predsedom spolku sa stal richtár Ondrej Viest, zapisovateľom Gustáv Lojko a pokladníkom Gustáv Florián Nandrássy. Magistrát mesta poskytol pre činnosť spolku miestnosť v mestskom dome. Cieľom spolku bolo „čítaním dobrých, poučných a zábavných časopisov, kníh a poriadnym obcovaním vzdelať seba a vzdelanosť rozširovať.“

Na konci školského roka sa konali skúšky. Dňa 23. júna bola po prvýkrát „verejná skúška z telocviku pri množstve dívajúceho sa obecenstva...“ a 25. júna sa konali verejné skúšky študentov.

 

Prvé skúšky dospelosti v slovenčine (školský rok 1867/1868)

Od zrodu gymnázia uplynulo 5 rokov. Patronátny konvent sa na svojom zasadnutí 25. júna uzniesol, že v školskom roku otvorí ôsmu triedu. Gymnaziálny výbor, ktorý zasadal 23. augusta ponúkol miesto deviateho profesora Miroslavovi Ladislavovi Kovalevskému, ktorý učil latinčinu, slovenčinu, maďarčinu, nemčinu, náboženstvo a dejepis. Za výpomocného profesora povolali Jána Kordoša, správcu revúckej evanjelickej ľudovej školy. Zverili mu vyučovanie cirkevnej hudby a spevu. Správcovstvo gymnázia prevzal August Horislav Škultéty. V školskom roku 1867/1868 popri Slovenskom evanjelickom a. v. gymnáziu v Revúcej začalo svoju históriu písať ďalšie slovenské patronátne gymnázium v Martine. Dňa 2. septembra 1867 bola v Revúcej veľká slávnosť, otvorila sa ôsma trieda gymnázia, čím sa naplnilo želanie mať slovenskú úplnú strednú školu. Do prvej triedy nastúpilo 25 študentov, do druhej 15, do tretej 18, do štvrtej 22, do piatej 11, do šiestej 18, do siedmej 13 a do ôsmej 7 študentov. Ministerstvo školstva až neskôr schválilo existenciu úplného osemročného gymnázia. Zároveň uznalo vysvedčenia o vykonaní maturitných skúšok, o čom boli informované všetky školy v Uhorsku.

Počas školského roka 4. februára 1868 na patronátnom konvente požiadal Štefan Marko Daxner o uvoľnenie z funkcie hlavného dozorcu. Za nového hlavného dozorcu bol zvolený Ján Francisci. Po jeho boku pôsobil ako miestny dozorca Matej Nandrássy, ktorý spolu s J. Gočom založili na prelome februára a marca čitateľský spolok vo svojich rodných Kameňanoch. V máji oznámil PhDr. Ivan Branislav Zoch širokej verejnosti, že vyhotovil tablo s fotografiami profesorov Slovenského evanjelického a. v. gymnázia a úspešne tak nadviazal na predchádzajúce „skupeniny fotografické“ slovenských národovcov. Dňa 27. mája sa v mestských kúpeľoch konal gymnaziálny majáles.

V júni sa konali prvé slovenské maturity. Najskôr mali študenti písomné skúšky pri „zatvorených dverách“. V nich robili preklad z latinčiny do slovenčiny a naopak, ako aj preklad z gréčtiny do slovenčiny. Ich súčasťou bola tiež kompozícia v slovenčine, maďarčine a v nemčine, ako aj tri príklady z matematiky a fyziky. Ústne skúšky sa uskutočnili za prítomnosti superintendenta Karola Mádaya a verejnosti v evanjelickom a. v. kostole. Boli mimoriadne ťažké, o čom písala aj vtedajšia tlač. Skúšky dospelosti absolvovali všetci siedmi študenti k spokojnosti vyučujúcich. Dvaja z nich boli vyznamenaní. Z prvých revúckych maturantov sa piati stali kňazmi, jeden učiteľom a jeden „pravotárom“. V deň ústnych maturitných skúšok sa patronátny konvent rozhodol, že v nasledujúcom školskom roku otvorí Učiteľské semenisko (ústav), ktoré sa dočasne stane súčasťou gymnázia.


Boj o zachovanie slovenských vysvedčení (školský rok 1868/1869)

Otvorením školského roka 1868/1869, ktoré sa uskutočnilo 1. septembra, vstupovalo revúcke gymnázium do siedmeho roku svojej existencie. Správcovstvu gymnázia sa venoval August Horislav Škultéty. Na miesto pedagóga Gustáva Hostivíta Schmidta, ktorý odišiel v septembri nastúpil revúcky rodák Karol Viest, ktorý učil latinčinu, zemepis, dejepis a matematiku. Do gymnázia sa zapísalo 166 študentov. Z nich do prvej triedy nastúpilo 26, do druhej 21, do tretej 19, do štvrtej 19, do piatej 24, do šiestej 25, do siedmej 18 a do ôsmej 14 študentov. Spolu s gymnáziom bolo zásluhou gymnaziálnych profesorov otvorené Učiteľské semenisko (ústav), ktoré existovalo až do násilného zatvorenia gymnázia. Bolo jediným v Uhorsku, na ktorom sa vyučovalo iba v slovenskom jazyku.

Gymnázium bolo dobudované na úplné, s právom maturitných skúšok, ktorých vysvedčenia mali uznávať na každej uhorskej univerzite. Nečakané roztrpčenie prišlo z konventu Potiského dištriktu konaného v roku 1868. Ten gymnáziu nariadil, aby vysvedčenia vydávalo aj v maďarskom jazyku. Proti tomuto rozhodnutiu sa odvolal patronátny konvent poukazujúc na národnostný zákon z toho istého roka. Problém sa preniesol do ďalších rokov. Boj za zachovanie slovenských vysvedčení nenarušil výchovnovzdelávací proces. Jeho výsledkom boli v poradí druhé slovenské maturity, ktoré sa konali v dňoch 23. a 24. júna 1869. Predtým, v dňoch od 31. mája do 4. júna preukázali dvanásti študenti svoje vedomosti na písomných maturitných skúškach. Medzi maturantmi boli traja z Čiech.

Radosť z úspechu netrvala dlho, lebo Gabriel Prónay, generálny dozorca evanjelickej a. v. cirkvi, „ktorý len nedávno tak obdivoval a vyvyšoval šľachetné sebazaprenie veľko-revúckych učbárov“ napísal 17. augusta list správcovi gymnázia, v ktorom obviňoval Ivana Branislava Zocha z panslavizmu. August Horislav Škultéty Prónaymu napísal, že obviňovanie Zocha je taký výmysel, ako pred dvomi rokmi, keď bol za to aj väznený, „avšak nevinnosť jeho došla uznania.“ Študenti gymnázia sa často stávali aj svedkami rôznych národnostných potýčiek v meste.

 

Znevažovanie gymnázia (školský rok 1869/1870)

Nový školský rok bol pre výchovu slovenskej inteligencie prínosom. Už pred jeho začatím sa pripravoval zrod ďalšej, v poradí tretej slovenskej strednej školy. Po dvoch evanjelických gymnáziách, vyššom v Revúcej a nižšom v Martine sa v októbri 1869 začalo vyučovať v katolíckom gymnáziu v Kláštore pod Znievom. Snahy o otvorenie ďalšieho slovenského gymnázia privítali aj evanjelici, z ktorých mnohí prispeli na gymnázium aj finančnými darmi. Medzi nimi nechýbali ani revúcki profesori Slovenského evanjelického a. v. gymnázia, ako August Horislav Škultéty, Ivan Branislav Zoch a ďalší. Na štúdium sa do Kláštora pod Znievom prihlásilo 73 žiakov, čo bol dostatočný počet pre otvorenie prvého a druhého ročníka.

Na Slovenskom evanjelickom a. v. gymnáziu v Revúcej sa v školskom roku 1869/1870 začalo vyučovať od 1. septembra. Do prvej triedy chodilo 27 študentov, do druhej 19, tretej 13, do štvrtej 16, do piatej 11, do šiestej 13, do siedmej 8 a do ôsmej 15 študentov. Do prvej a druhej triedy učiteľského semeniska (ústavu) chodilo po 12 študentov. V zozname študentov školy je zapísaný ešte jeden mimoriadny študent. Správcom gymnázia zostal August Horislav Škultéty. V pedagogickom zbore došlo k zmenám. Karol Viest odišiel na štúdiá do Nemecka a za výpomocného profesora prijali Júliusa Bottu. Učil nemčinu, maďarčinu, dejepis a zemepis. Chorého Rudolfa Homolu zastúpil Ľudovít Alexander Mičátek, ktorý učil latinčinu, nemčinu a dejepis.

Školský rok 1869/1870 sa zapísal nielen do dejín revúckeho školstva, ale aj do národných dejín vznikom prvého slovenského dievčenského ústavu, čím sa naplnilo dlhoročné úsilie profesorov gymnázia zaoberajúcich sa vzdelávaním žien na Slovensku.

Revúcke gymnázium bolo pod neustálym tlakom, či slovenská škola dokáže pripraviť svojich absolventov v maďarčine tak, ako maďarské gymnáziá. Intenzívne znevažovanie výsledkov revúckeho gymnázia sa zvyšovalo najmä od 28. júla 1867, kedy panovník podpísal zákon uhorského snemu o rakúsko-uhorskom (maďarskom) štátoprávnom vyrovnaní. Hoci pochybnosti neboli opodstatnené, predsa na gymnáziu založili pre študentov dobrovoľné konverzačné krúžky pre osvojenie si krajinských jazykov – maďarčiny a nemčiny.

Koniec školského roka sa tradične niesol v znamení skúšok. Z pätnástich maturantov piati zmaturovali s výborným prospechom, piati s dobrým, jeden s dostatočným prospechom a dvaja si maturitnú skúšku z gréčtiny a matematiky zopakovali v septembri.

V tom období už boli rozbehnuté prípravy na výstavbu novej budovy gymnázia. Medzitým nastal čas lúčenia s hlavným dozorcom gymnázia Jánom Franciscim, ktorý sa sťahoval do Martina, aby tam ako správca viedol Kníhtlačiarenský účastinársky spolok.

 

Prednášková činnosť profesorov (školský rok 1870/1871)

Už tradične sa koncom augusta do Revúcej schádzali študenti takmer z celého Slovenska, aby začali alebo pokračovali v štúdiu na Slovenskom evanjelickom a. v. gymnáziu. V tom istom mesiaci Samuel Ormis vysvetlil v Národných novinách, že na gymnáziu môžu okrem evanjelikov študovať aj chlapci z iných konfesií. V školskom roku 1870/1871, ktorý sa začal 1. septembra, boli medzi študentmi po prvýkrát takí, ktorí ukončili nižšie triedy Slovenského evanjelického a. v. gymnázia v Martine. Tu pokračovali vo vzdelávaní preto, lebo revúcke gymnázium bolo jediné slovenské, na ktorom mohli maturovať.

Gymnázium navštevovalo 35 študentov v prvej triede, 21 v druhej, 12 v tretej, 13 v štvrtej, 14 v piatej, 7 v šiestej, 14 v siedmej a 7 v ôsmej triede. V Učiteľskom semenisku (ústave) študovali v prvom ročníku 3 študenti, v druhom 13 a v treťom 3 študenti. Správcom gymnázia sa opäť stal August Horislav Škultéty. Z profesorského zboru odišiel Ľudovít Alexander Mičátek a zo štúdií sa do gymnázia vrátil Karol Viest, ktorý učil matematiku a dejepis. V tomto školskom roku, kedy gymnázium vstupovalo do deviateho roku svojej existencie, sa Učiteľské semenisko (ústav) otvorením svojej tretej triedy stalo úplným.

Popri tom, že profesori gymnázia učili na troch revúckych slovenských školách – Slovenskom evanjelickom a. v. gymnáziu, Učiteľskom semenisku (ústave) a Dievčenskom vychovávacom ústave, vyvíjali aktivity v rôznych nimi založených slovenských spolkoch. Zaujímavou mimoškolskou činnosťou učbárov bolo organizovanie prednášok pre dospelých, ktoré robili na základe výzvy Ministerstva kultúry a vyučovania v Uhorsku zo dňa 23. januára 1871. K aktívnym prednášateľom patrili Mieroslav Ladislav Kovalenský, ktorý šíril vedomosti z dejepisu, Július Botto, ktorý načieral do problematiky emancipácie žien, Karol Viest, ktoý prednášal počtovedu, Samuel Ormis, ktorý prednášal z oblasti zoológie a prírodopisu a PhDr. Ivan Branislav Zoch, ktorý šíril úspešné prírodovedecké poznatky, pričom robil aj fyzikálne a chemické pokusy. Zároveň oboznamoval ľudí s princípmi fotografovania na aparáte, ktorý si sám skonštruoval a premietal obrázky na skioptikone vlastnej výroby, čím sa usiloval svoje živé slovo ilustrovať. Do prednáškovej činnosti sa zapájali aj ďalší pedagógovia, aj keď za prednášky nedostávali žiadnu odmenu. Učbári robili prednášky pre obyvateľov mesta bez rozdielu náboženstva. Predstavitelia mesta sa neskôr začali obávať zvyšujúcej sa vzdelanosti pospolitého ľudu, preto robili prednášajúcim prekážky. Nepustili ich do mestského domu, kde sa prednášky zvyčajne konali. Náhradné priestory si prednášajúci vybavili v miestnej evanjelickej škole. Obyvatelia však začínali mať obavy a postupne strácali záujem o tento druh vzdelávania.

V tomto období dostalo 270 evanjelických cirkevných zborov na Slovensku listy napísané Jánom Franciscim, hlavným dozorcom gymnázia a Augustom Horislavom Škultétym, správcom gymnázia, v ktorých ich informujú o nevyhnutných potrebách novej budovy gymnázia.

Činovníkov a profesorov gymnázia trápil už dlhodobo aj problém písania vysvedčení. V roku 1870 vyslovil generálny konvent uspokojenie nad nariadením konventu Potiského dištriktu z roku 1868, aby sa vysvedčenia vydávali aj v maďarskom jazyku. Reakcia patronátneho konventu nenašla pozitívnu odozvu a konvent Potiského dištriktu 22. júla 1872 upozornil gymnázium, aby vo vlastnom záujme upustilo od ďalšieho „protivenia sa a predpísaným spôsobom vystavovalo svoje svedectvá.“

Pri spomínaných ťažkostiach a pri veľkej zaneprázdnenosti činovníci a profesori zo zbierok a darov dokázali sústrediť toľko finančných prostriedkov a potrebného stavebného materiálu, že 1. mája 1871 urobili slávnostný výkop pre túžobne očakávanú novú budovu gymnázia.

V tomto školskom roku maturovalo 8 študentov. Ústne maturitné skúšky sa konali za prítomnosti gemerského konseniora Ladislava Bartholomeidesa, ktorý zastupoval konvent Potiského dištriktu. Krátko pred maturitami navždy opustil rady pedagógov vo svojom rodnom Tisovci mladý Gustáv Lojko, s ktorým sa začiatkom júna rozlúčili profesori a študenti gymnázia a celá pokroková verejnosť z Gemera a Malohontu.

 

V gymnáziu a na stavbe (školský rok 1871/1872)

V školskom roku 1871/1872 nastúpil ako nový pedagóg na miesto zosnulého Gustáva Lojka Ľudovít Viliam Čulík, jeden z prvých revúckych maturantov. Učil náboženstvo, nemčinu, zemepis, matematiku a krasopis. Správcom gymnázia bol Samuel Ormis. Keď po skončení prvého polroka odišiel Pavol Krman, naspäť prišiel Július Botto, ktorý medzitým krátku dobu študoval v Prešove. V novom školskom roku sa do gymnázia zapísalo spolu 146 študentov. V prvej triede ich bolo 18, v druhej 28, v tretej 19, v štvrtej 10, v piatej 9, v šiestej 14, v siedmej 12 a v ôsmej 17. Zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) v prvom a v druhom ročníku študovalo po 5 študentov a v treťom ročníku 9 študentov.

Počas celého školského roka pomáhali profesori gymnázia pri výstavbe novej budovy. Na stavbe mali týždenné dvanásťhodinové služby, ktoré robili zdarma. Zabezpečovali stavebný materiál, kontrolovali účasť robotníkov, dozerali na prácu a robili týždenný výkaz prác. Pri stavebných prácach pomáhali aj študenti gymnázia. Popri nedostatku finančných prostriedkov získavaných zo zbierok nadšenci stavby museli odolávať negatívnemu tlaku neprajníkov. V tejto neľahkej situácii sa činovníci a profesori gymnázia nedali odradiť a na stavbe sa pokračovalo. V ťažkých časoch bolo dobrou správou, že vo voľbách do stoličného výboru veľmi dobre obstáli podporovatelia a činovníci Slovenského evanjelického a. v. gymnázia.

V decembri sa v mestskej dvorane mestského domu konala gymnáziom usporiadaná slávnosť venovaná 200. výročiu úmrtia Jana Amosa Komenského, kde správca gymnázia Samuel Ormis oboznámil prítomné obecenstvo so životom a prácou Komenského. V kultúrnom programe účinkovali aj študenti gymnázia a jeho spevácky zbor.

Mestský dom, v ktorom sa v mestskej dvorane, na poschodí konali prednášky, zábavy a hrávali divadlá

Mestský dom, v ktorom sa v mestskej dvorane, na poschodí konali prednášky, zábavy a hrávali divadlá

V tomto školskom roku maturovalo 17 študentov, čo bol najväčší počet maturantov počas trvania gymnázia. Písomné maturity zo slovenčiny, maďarčiny, nemčiny, latinčiny, gréčtiny a z „počto i merovedy“ sa konali od 3. do 7. júna 1872. Maturanti mohli ako pomôcku použiť iba latinský a grécky slovník a logaritmické tabuľky. Ústne maturity sa konali 27. – 28. júna. Uspelo v nich 15 študentov, dvaja si skúšky zopakovali o dva mesiace.

 

V novej budove postavenej z milodarov (školský rok 1872/1873)

Vzťah predstaviteľov mesta a im verných Revúčanov sa ku gymnáziu neustále zhoršoval, čo sa potvrdilo už pred začatím školského roka. V novovypracovanom štatúte mesta schválenom cez prázdniny boli profesori gymnázia pozbavení čestného meštianstva mesta Revúcej, ktoré získali v marci 1864. Jeden z dôvodov bol, že sa zdráhali písať vysvedčenia aj v maďarskom jazyku, ako i za to, že pri rôznych akciách používali slovenské zástavy. Zároveň magistrát mesta vo svojom rozpočte na rok 1873 už vynechal finančnú podporu, ktorou od roku 1865 pravidelne prispieval na gymnázium.

Začiatkom septembra sa už tradične všetci zišli v Evanjelickom a. v. kostole, aby náboženským spevom a modlitbami otvorili nový, v poradí jedenásty školský rok gymnázia. Správcom gymnázia zostal Samuel Ormis a na poste hlavného dozorcu gymnázia vystriedal Jána Francisciho, ktorý sa z Revúcej odsťahoval do Martina, Štefan Marko Daxner. Zmeny nastali aj v profesorskom zbore, kde Pavla Krmana nahradil Ján Dérer, ktorý učil náboženstvo, slovenčinu, gréčtinu a nemčinu. V tomto školskom roku študovalo v prvej triede 17 študentov, v druhej 22, v tretej 18, v štvrtej 12, v piatej 9, v šiestej 14, v siedmej 12 a v ôsmej 11 študentov. V Učiteľskom semenisku (ústave) boli v prvom ročníku 4 študenti, v druhom 7 a v treťom 3 študenti. Z celkového počtu 129 ostalo na konci školského roku 121 študentov. Zo všetkých študentov bolo 13 z Revúcej.

Významným dňom v tomto školskom roku bol 4. február 1873, ktorý sa natrvalo zapísal nielen do histórie gymnázia, ale aj našich národných dejín. Za neľahkých podmienok sa podarilo dokončiť výstavbu novej budovy školy tak, že jej časť mohli dať do užívania. Vysvätil ju evanjelický kňaz Samuel Tomášik.

Nová budova Slovenského evanjelického a. v. gymnázia

Nová budova Slovenského evanjelického a. v. gymnázia

Tradičného gymnaziálneho majálesu sa 14. mája zúčastnilo mnoho hostí nielen z Revúcej, ale aj z okolia.

K maturitným skúškam pristúpilo 10 študentov. Písomné maturitné skúšky sa konali od 19. do 22. júna 1873. V dňoch 25. – 26. júna sa uskutočnili ústne maturitné skúšky. V odbornej porote bol István Czékus, od roku 1871 superintendent Potiského dištriktu. Vedľa neho sedeli významní slovenskí národovci z Gemerskej župy, medzi nimi aj Ľudovít Adolf Reuss, evanjelický farár v Revúcej. V porote bol aj Matej Nandrássy, miestny dozorca gymnázia. Maturitné skúšky dopadli dobre. Z desiatich študentov jeden zmaturoval s prospechom výborným, štyria s dobrým a piati s prospechom dostatočným. Z nich jeden chcel študovať teológiu, dvaja právo, dvaja medicínu, jeden baníctvo a štyria technický smer. Medzi písomnými a ústnymi maturitnými skúškami boli ďalšie „censúry“. Dňa 22. júna skúšali študentov z hudby a telocviku „pri húfnom shromaždení obecenstva.“ O dva dni neskôr sa uskutočnili skúšky študentov prvého až siedmeho ročníka za prítomnosti zakladateľov a patrónov gymnázia, ako aj rodičov a širokej verejnosti. Predsedom poroty bol Štefan Marko Daxner, hlavný dozorca gymnázia.

Revúcke gymnázium neustále zápasilo s nedostatkom financií. Mnohí si uvedomovali, že hoci národu vychovalo veľa zdarných synov a jeho existenciu nemožno zlatom vyvážiť, predsa časť Slovákov sa k nemu stavia ľahostajne.

Predstavitelia revúckej Evanjelickej a. v. cirkvi sa v tomto období zaoberali získaním učiteľa pre svoju ľudovú školu. Cirkev vypísala konkurz, v ktorom vyžadovala „dôkladnú známosť reči Slovenskej a Maďarskej, praktickú vzdelanosť vo vyučovaní a sbehlosť v organizovaní.“ Zároveň ponúkla „dôchodky: 232 zl. V hotovosti, 30 kýl pšenice, 25 kýl ovsa, 50 centov sena, 80 župov slamy, 20 siah dreva, z ktorého sa i škola kúri, štoly, ofery, svobodný byt, zahradka, kapustnica a dve zemičky.“ Za týchto podmienok od decembra do školy nastúpil Ľudovít Nagy, „človek mladý, ale ako vôbec nezkúsený, tak menovite v reči Slovenskej, v ktorej predsa len vynaučovať má, ani poriadne čítať nevie.“

 

Likvidácia gymnázia (školský rok 1873/1874)

V školskom roku 1873/1874, ktorý začal 1. septembra, za správcu gymnázia zvolili Augusta Horislava Škultétyho. Z pedagogického zboru odišiel Ján Dérer. Do kolektívu bol prijatý Andrej Sokolík a Emil Bohuslav Laciak, už druhý bývalý maturant revúckeho gymnázia. Do gymnázia a Učiteľského semeniska (ústavu) spolu nastúpilo 125 študentov, z toho bolo 20 študentov v prvej triede, 22 v druhej, 20 v tretej, 12 v štvrtej, 6 v piatej, 5 v šiestej, 12 v siedmej a 12 v ôsmej triede. Z nich bolo 37 nových, medzi nimi 25 z Gemera. V Učiteľskom semenisku (ústave) študovalo 16 študentov. V najťažšom školskom roku počas celej existencie gymnázia, v roku inkvizície, k maturitným skúškam pristúpilo 12 študentov a všetci boli úspešní. Medzi posledných maturantov patril, okrem iných, aj Samuel Daxner z Tisovca.

V predchádzajúcom školskom roku si nikto ani len nepomyslel, že v poradí dvanásty školský rok bude v dejinách Slovenského evanjelického a. v. gymnázia posledným. Útoky proti škole sa každým dňom stupňovali tým, že sa vymýšľali rôzne obvinenia najmä z panslavizmu, začo sa v Uhorsku vymeriaval najvyšší trest. Samotných Revúčanov ovplyvňoval nový mešťanosta Ondrej Bartóffy, ktorý prevzal kreslo po Lajosovi Csehovi. Bartóffyho činnosť bola ešte viac namierená proti slovenským školám v meste, ako vyvíjal jeho predchodca. Vo februári 1874 mešťanosta Ondrej Bartóffy poslal gemerskému stoličnému výboru „Memorandum v záležitosti veľko-revúckeho panslavizmu poťažne panslavského gymnasiuma.“ V Memorande je obviňované gymnázium z protivlasteneckého zmýšľania. Ondrej Bartóffy nachádzal živnú pôdu zameranú proti gymnáziu u jelšavského slúžneho Eduarda Malétera a podžupana Gemerskej župy Bertalana Szontágha. Ten robil všetko preto, aby gymnázium nepodporovali nielen evanjelická a. v. cirkev, ale ani obce a mestá.

Na obranu gymnázia sa postavil gymnaziálny výbor. Gymnázium obhajoval jeho hlavný dozorca Štefan Marko Daxner protestom, ktorý vyšiel 3. februára v slovenskom, maďarskom a v nemeckom jazyku. Zdôraznil v ňom, že revúcke Slovenské evanjelické a. v. gymnázium a Učiteľské semenisko (ústav) sú pre evanjelický slovenský ľud mohutným prameňom kresťanskej a národnej osvety a vzdelanosti.

Najväčším odporcom všetkého, čo bolo slovenské bol zvolenský podžupan Béla Grünwald, ktorý po rakúsko-maďarskom vyrovnaní patril k hlavným organizátorom pomaďarčovania Slovákov. Z jeho iniciatívy 15. apríla 1874 župný výbor Zvolenskej župy zaslal ministrovi kultu a školstva Augustínovi Tréfortovi petíciu so žiadosťou zatvorenia slovenských gymnázií. Protigymnaziálne obviňovania minister využil a rozkazom zo dňa 24. apríla 1874 poveril superintendenta Istvána Czékusa urobiť v Slovenskom evanjelickom a. v. gymnáziu vyšetrovanie. Medzitým Štefan Marko Daxner, August Horislav Škultéty, Matej Nandrássy a zapisovateľ gymnaziálneho výboru Ľudovít Viliam Čulík požiadali o pomoc generálneho inšpektora Evanjelickej a. v. cirkvi v Uhorsku Gabriela Prónayho.

Vyšetrovanie v gymnáziu sa začalo 18. mája s úsilím zavrieť prvú úplnú slovenskú strednú školu spolu s vtedy jediným slovenským Učiteľským semeniskom (ústavom) v Uhorsku. Medzi obvinených patrili všetci členovia patronátneho konventu, ktorí sa zišli v budove gymnázia ráno pred začatím vyšetrovania. Prítomní boli aj všetci profesori gymnázia. Na opačnej strane členov patronátneho konventu stáli v úlohe žalobcov Revúčania – mešťanosta Ondrej Bartóffy, hlavný mestský notár Karol Prékopa, podnotár Jozef Cseh, mestský pokladník Jozef Arvay, mestský kapitán Samuel Árvay, mestský lekár MUDr. Ján Marczell, zástupca mešťanostu Pavol Damrély, senátori Martin Antalík a Štefan Zatroch, advokát Dezider Mihálik, Jozef Viest, Július Remenyik a rímskokatolícky farár Jozef Szepessy. Na čele vyšetrovacej komisie bol István Czékus, superintendent Potiského dištriktu. Počet vypočúvaných na obidvoch stranách sa rozšíril o ďalších predvolaných nielen z Revúcej, ale aj z blízkeho okolia. Dňa 20. mája vypočúvali predvolaných na štyroch miestach. Okrem gymnázia to bolo v mestskom dome, v dome Dezidera Mihálika a v lekárni. Vyšetrovacia komisia si počas vyšetrovania dala priniesť všetky zápisnice z patronátnych konventov a učbárskych porád, výkazy základín a všetkých príjmov, ako i výdavkov gymnázia. Zaujímali ich príjmy a výdavky na výstavbu novej budovy školy, činnosť gymnaziálnych študentov v ich spolkoch. Niektorým študentom zhabali knihy, zošity a písomné práce. Vyšetrovali študentov jednotlivých tried. Rozdelili ich podľa zmýšľania, a to slovenského a maďarského. Robili výsluchy, konfrontácie. Všetci členovia vyšetrovacej komisie si svoju vyšetrovateľskú povinnosť plnili veľmi dôkladne, hoci jeden z nich ešte pred začatím vyšetrovania povedal, že akokoľvek vyšetrovanie dopadne, gymnázium bude aj tak zatvorené. Počas vyšetrovania Štefan Marko Daxner, ako hlavný dozorca gymnázia, niekoľkokrát žiadal v mene patronátneho výboru, aby boli pri vyšetrovaní prítomní aspoň dvaja členovia tohto výboru, čo komisia zamietla. Prostredníctvom novín sa do rozsiahlej obrany gymnázia zapájali aj jeho bývalí absolventi. Výsledkom vyšetrovania, hoci v ňom nenachádzame žiadne nedostatky z oblasti vzdelania či kvalifikovanosti profesorov gymnázia, bolo obvinenie zhrnuté v piatich bodoch, na základe ktorého komisia odporučila gymnázium zavrieť.

Potom ako bola zápisnica z vyšetrovania k dispozícii, prerokovali ju v seniorátoch. Z nich štyri hlasovali za zrušenie Slovenského evanjelického a. v. gymnázia v Revúcej. Malohontský seniorát bol proti a Gemerský žiadal preskúmať dôkazy proti zrušeniu. Podtatranský seniorát a seniorát 13 spišských miest sa od tejto záležitosti dištancovali. Vrchnosť Gemerskej župy 15. júla 1874 s výsledkami vyšetrovania súhlasia a ihneď podala informáciu ministerstvu školstva. Konvent Potiského dištriktu, ktorý zasadal 30. – 31. júla v Miškovci, vyniesol rozsudok, že revúcke gymnázium sa neuznáva za učebný ústav dištriktu a je mu odňaté právo existencie.

Osud Slovenského evanjelického a. v. gymnázia a s ním spojeného Učiteľského semeniska (ústavu) bol spečatený. Mnohí sa nádejali, že gymnaziálny majetok svojimi schopnosťami zachráni jeho popredný zakladateľ, neúnavný Štefan Marko Daxner. Hoci jeho vynikajúca obhajoba sa opierala o právo, stal sa nežiaducou osobou. Obviňovali ho z protištátnych záujmov a z vlastizrady. Majetok gymnázia získaný zbierkami a darmi bol zhabaný, rozpredaný na dražbách a rozdaný. Získané priestory patriace gymnáziu si niektorí z jeho likvidátorov postupne prenechávali pre svoje ciele. Dezider Mihálik si v pivnici bývalého alumnea uložil zemiaky a v novej budove gymnázia dal pivnicu do prenájmu pre uskladnenie vína.

Slovenské evanjelické a. v. gymnázium v Revúcej bolo obvinené s panslavizmu a nepomohli ani protesty verejnosti ani dôkazy o nevine učbárov a študentov. Zánik gymnázia bol vopred naplánovaný a s ním o niečo neskôr aj dvoch nižších gymnázií v Turčianskom Svätom Martine a Kláštore pod Znievom. Za nimi nasledovalo zatvorenie jedinej celonárodnej kultúrnej ustanovizne Matice slovenskej.

V období svojho krátkeho bytia bolo revúcke gymnázium pôsobiskom mnohých významných predstaviteľov slovenského národa. Do vyučovacieho procesu zavádzali moderné metódy, vyvíjali, bohatú mimoškolskú prácu a ich činnosť sa neraz stala priekopníckou, a to nielen na Slovensku. Venovali sa tiež osvetovej činnosti, písali a vydávali slovenské učebnice, vzdelávali v duchu kresťanskom, národnom a demokratickom. Učbári gymnázia preto veľmi ťažko znášali zatvorenie školy. So smútkom v duši sa po násilnom zatvorení gymnázia rozchádzali aj jeho študenti. Počas 12-ročnej existencie gymnázia sa na ňom zapísalo a študovalo 566 študentov, z ktorých zmaturovalo 79. Aj keď gymnázium bolo evanjelické, navštevovali ho aj študenti z katolíckych a židovských rodín. Do gymnázia chodili aj študenti maďarskej národnosti a študovalo v ňom 20 študentov z Čiech a Moravy. Gymnázium a Učiteľské semenisko (ústav) dalo slovenskému národu 90 učiteľov, ktorí učili na konci 19. storočia na slovenských ľudových školách. Zo študentov revúckeho gymnázia sa mnohí stali uznávanými ľudovýchovnými a kultúrnovedeckými pracovníkmi, básnikmi a spisovateľmi.

Dvanásť rokov existencie gymnázia kriesilo medzi ľuďmi pocity hrdosti a sebestačnosti, jazykovej slobody, túžbu po poznaní a potrebu vzájomnej pomoci, ktoré šírili ďalej . . .

Revúcke Slovenské evanjelické a. v. gymnázium – Prvé slovenské gymnázium predstavuje výrazný vklad do zlatého fondu slovenskej pedagogiky. V našich národných dejinách zaujíma popredné miesto nielen ako významná výchovná a kultúrna ustanovizeň Slovákov, ale aj ako centrum národnobuditeľských snáh. Od zatvorenia revúckeho gymnázia sa predstaviteľom slovenského národného hnutia až do rozpadu Uhorska, do roku 1918, už nepodarilo zriadiť slovenskú strednú školu.

Historický prínos tejto vzácnej vzdelávacej inštitúcie v dejinách slovenského národa dnes pripomína stála muzeálna expozícia sprístupnená v pôvodnom dome Prvého slovenského gymnázia, kde sa v sprievode lektorského výkladu zoznámite s jeho založením, činnosťou a exponátmi, ktoré sprítomňujú jeho slávnu minulosť. V múzeu sú okrem originálnych dokumentov a obrazov umiestnené aj predmety kultúrnej hodnoty mesta a regiónu. V súčasnosti sídli v pôvodnom dome Prvého slovenského gymnázia aj Turistické informačné centrum.

Múzeum Prvého slovenského gymnázia

Múzeum Prvého slovenského gymnázia

interiér Múzea Prvého slovenského gymnázia

Interiér Múzea Prvého slovenského gymnázia

interiér Múzea Prvého slovenského gymnázia

Interiér Múzea Prvého slovenského gymnázia

Park slovenských národovcov

Park slovenských národovcov

Zrenovovaná nová budova Prvého slovenského gymnázia aj naďalej rozvíjala svoju pôvodnú funkciu šíriteľky vzdelanosti, do školského roku 2017/2018 bola sídlom Prvého slovenského literárneho gymnázia s celoslovenskou pôsobnosťou a so zameraním na slovenský jazyk a literatúru.

Prvé slovenské literárne gymnázium

Prvé slovenské literárne gymnázium

Zdroj: Dušan Dubovský - Svätyňa osvety a vzdelanosti, REVÚCA Kolíska slovenského stredného školstva
Foto: archív Dušan Dubovský, Maroš Detko


 


TitulkaMestoObčan/PodnikateľTuristické informačné centrumEnglish
Úvodná stránka