Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu vodorovná

Kultúrne pamiatky a pamätihodnosti Revúcej

Prvé slovenské gymnázium, národná kultúrna pamiatka

Prvé slovenské gymnázium

Prvé slovenské gymnázium

Brány Slovenského evanjelického a. v.  gymnázia, známeho ako Prvé slovenské gymnázium, sa otvorili 16.  septembra 1862. Na gymnáziu sa vo všetkých vyučovacích predmetoch vyučovalo a od roku 1868 aj maturovalo v slovenskom jazyku. Počas dvanástich rokov existencie gymnázia sa naň zapísalo a študovalo na ňom 566 študentov takmer zo všetkých kútov Slovenska, z ktorých sa mnohí stali dôležitou súčasťou národných dejín (Martin Kukučín, Miloslav Hodža, Vladimír Hurban, Samuel Daxner, Jozef Škultéty, Jur Janoška, Ľudovít Vladimír Rizner a iní). Škola bola založená  a udržiavaná len zo zbierok a milodarov slovenského ľudu. Úlohou gymnázia bolo zabrániť odnárodňovaniu slovenskej mládeže a pripravovať národne uvedomelú inteligenciu. Na gymnáziu pôsobilo mnoho významných predstaviteľov slovenského národa, ktorí vyvíjali bohatú osvetovú činnosť (činovníci Štefan Marko Daxner, Ján Francisci, Matej Nandrássy, ako i profesori Július Botto, Jozef Kvetoslav Holub, Samuel Ormis, August Horislav Škultéty, Karol Viest, Ivan Branislav Zoch a mnoho ďalších). 

Historický prínos tejto vzácnej vzdelávacej inštitúcie v dejinách slovenského národa dnes pripomína stála muzeálna expozícia sprístupnená v pôvodnom dome Prvého slovenského gymnázia. V súčasnosti tu sídli aj Turistické informačné centrum. Súčasťou areálu Prvého slovenského gymnázia je Park slovenských národovcov, utvorený v roku 1993. Nachádzajú sa v ňom dve bronzové busty profesorov gymnázia – I. B. Zocha a Sanuela Ormisa.

Nová budova Prvého slovenského gymnázia, národná kultúrna pamiatka

Nová budova Prvého slovenského gymnázia

Nová budova Prvého slovenského gymnázia

Nová, dvojpodlažná budova Prvého slovenského gymnázia bola postavená v období silnejúceho národného útlaku, v rokoch 1871 – 1873, len zo zbierok a milodarov slovenského ľudu. Začali ju stavať ako prízemnú 1. mája 1871, ale už v júni toho istého roku sa rozhodlo, že ju postavia poschodovú. Pozemné plány A. Tribusa prekreslil PhDr. Ivan Branislav Zoch, ktorý zhotovil aj plány pre krov strechy. V novej budove Prvého slovenského gymnázia  sa začalo vyučovať v piatich dokončených triedach hneď po tom, ako ju 4. februára 1873 vysvätil  popredný slovenský národovec, evanjelický kňaz Samuel Tomášik. Pri príležitosti 100. výročia Prvého slovenského gymnázia boli v novej budove slávnostne otvorené Pamätné izby Prvého slovenského gymnázia. Neskôr, v rokoch 1992 – 1998, prešla budova doteraz najrozsiahlejšou rekonštrukciou a dňa 16. septembra 1998 bola slávnostne odovzdaná do užívania Prvému slovenskému literárnemu gymnáziu, ktoré tu sídlilo do školského roku 2017/2018.  Na priečelí budovy sú umiestnené tri pamätné tabule, ktoré sú venované Samuelovi Ormisovi, Martinovi Kukučínovi (obe národné kultúrne pamiatky) a 200. výročiu založenia Muránskej únie – prvej účastinnej spoločnosti v Uhorsku podnikajúcej v železiarstve. Posledná spomínaná tabuľa je zároveň venovaná aj historikovi a publicistovi Gustávovi Frákovi.

Mestský dom, národná kultúrna pamiatka

Mestský úrad

Mestský úrad

 

Klasicistická budova mestského domu s manzardovou strechou bola postavená v roku 1819 vďaka dobrému prosperovaniu Muránskej únie a vysokým finančným ziskom. Výstavbou mestského domu sa začalo tvoriť revúcke námestie. V prízemnej časti mestského domu bola kedysi strážna miestnosť, krčma, sklady, žalár a kancelárie. Na poschodí bola najväčšou miestnosťou mestská dvorana, v ktorej sa odvíjal kultúrny a spoločenský život mesta. V neskoršom období sa tu hrávali aj divadelné predstavenia. Dvorana bola situovaná priamo nad vchodom do mestského domu. Ostatné priestory na poschodí slúžili predstaviteľom mesta, mestskému lekárovi a notárovi. Za mestským domom sa rozprestieral veľký mestský dvor, kde boli umiestnené stajne ako aj byt pre kočiša, sklady, dreváreň, maštale, voliéry a všetko, čo má gazdovský dvor nevyhnutne mať. Mestský dom bol pýchou Revúčanov a každý sa naň pozeral s rešpektom. Od roku 1997 je sídlom Mestského úradu Revúca. Na priečelí budovy sa nachádzajú latinské nápisy, ktoré boli objavené pod omietkou v rokoch 1992 a 1996. V ľavom poloblúku je nápis „Sacra Themis supra, Bacchus ius dicat ab infra“, čo v preklade znamená „Tam hore (na nebi) svätá Themida a tu dole Bacchus (boh vína) hovoria pravdu“. Tento nápis vhodne dopĺňa v strede umiestnený obraz Themidy, bohyne zákonného poriadku. V pravom poloblúku je nápis: „Senatus Populusque Nagy Röcensis Justitiae Mercurio Baccho Funda“, čo v preklade znamená „Senát a ľud veľkorevúcky postavil pre spravodlivosť, podnikanie a zábavu (1819)“. Najrozsiahlejšia rekonštrukcia mestského domu bola urobená v rokoch 1992 – 1997. Na priečelí budovy je umiestnená mramorová pamätná tabuľa venovaná vedcovi, mestskému lekárovi, národopiscovi, botanikovi, historikovi a etnografovi MUDr. Gustávovi Mauríciovi Reussovi, ktorý v budove mestského domu býval, tvoril a pravdepodobne aj zomrel. MUDr. Gustáv Maurícius Reuss sa stal priekopníkom vedecko-fantastického žánru na Slovensku a jeho román „Hviezdoveda čili Životopis Krutohlava, čo na Zemi, okolo Mesiaca a Slnka skúsil a čo o Obežniciach, Vlasaticiach, Pôvode a Konci sveta vedel“ (1856) vyšiel o 9 rokov skôr ako román „Zo zeme na Mesiac“ od J. Verneho.

Evanjelický a. v. kostol, národná kultúrna pamiatka

Evanjelický a. v. kostol

Evanjelický a. v. kostol

Evanjelický a. v. kostol predstavuje druhú najstaršiu stavbu v meste. S jeho výstavbou sa začalo v nedeľu 25. apríla 1784, kedy bol po službách Božích položený základný kameň. Výstavbu kostola spomalil požiar, ktorý zachvátil mesto v apríli 1784. Stavba bola aj tak dokončená už 16. októbra 1785, kedy bol chrám bez veže slávnostne posvätený. S výstavbou veže sa začalo 1. mája 1787, ukončená bola 17. júla 1788 osadením kríža. V hornej časti veže pod barokovou baňou je arkádová ochodza na spôsob gemerských neskororenesančných veží. Klasicistický tolerančný kostol tvorí sieňová stavba s polkruhovým oltárnym uzáverom, pristavanou sakristiou a s dvoma bočnými predsieňami. Dominantou interiéru je rokokový oltár s kazateľnicou z roku 1784 od jelšavského rezbára J. Reisigera. Pred oltárom je rokokové železné tepané zábradlie (národná kultúrna pamiatka) z roku 1795, ktoré je dielom revúckych kováčov. V kostole sa nachádza mramorová neorománska krstiteľnica z roku 1904. Veľkou ozdobou dejín Evanjelického a. v. kostola v Revúcej je 16. september 1862, kedy v ňom bolo slávnostne otvorené Slovenské evanjelické a. v. gymnázium – Prvé slovenské gymnázium. Tejto udalosti je pri vstupe do kostola venovaná pamätná tabuľa, ktorá bola odhalená pri príležitosti celonárodnej spomienky venovanej 130. výročiu založenia gymnázia.

Evanjelická fara, národná kultúrna pamiatka

Ev. a. v. fara, kultúrna pamiatkaEv. fara
V areáli evanjelického a. v. kostola sa nachádza historická budova evanjelickej fary, v súčasnosti Zborový dom.  Fara sa od dvadsiatych rokov 19. storočia stala jedným z významných miest národnobuditeľských snáh v Gemeri a Malohonte. Bola pôsobiskom evanjelického kňaza a nestora slovenského národopisu Samuela Reussa, ktorého zásluhou bola na fare v roku 1822 založená prvá slovenská knižnica v meste. Fara bola miestom, kde Samuel Reuss motivoval svojich štyroch národne uvedomelých synov a ďalších horlivých mladíkov k zberateľskej a výskumnej činnosti, výsledkom ktorej bol aj rukopisný zborník ľudových rozprávok Codex revúcky A, B, C.  Toto neprekonateľné dielo je spojené aj s Pavlom Emanuelom Dobšinským, ktorý pôsobil na fare v Revúcej ako kaplán a rozprávky z revúckych kódexov neskôr spracoval do Prostonárodných slovenských povestí. Fara bola aj miestom, kde sa stretávali významné osobnosti slovenskej vzdelanosti nielen z Revúcej a blízkeho okolia, ale aj z iných miest a obcí Slovenska, často aj vzdelanci zo zahraničia. Mnohí z nich sem chodili po cenné rady z oblasti folkloristiky, do tajov ktorej ich zaúčal práve Samuel Reuss. Fara bola tiež miestom, kde vznikali plány pre zrod prvej slovenskej strednej školy. Dnes jej priečelie zdobia dve pamätné tabule ako pamiatka tým, ktorí tu rozvíjali svojho tvorivého ducha. Prvá z nich je venovaná Samuelovi Reussovi a jeho synom, národná kultúrna pamiatka. Druhá je venovaná Pavlovi Emanuelovi Dobšinskému.

Rímskokatolícky kostol sv. Vavrinca diakona, národná kultúrna pamiatka

Rímskokatolícky kostol sv. Vavrinca diakona

Kostok

Gotický kostol je najstarším svedkom premien mesta a patrí medzi jeho najcennejšie architektonické pamiatky. Postavený bol v centre Revúcej už začiatkom 14. storočia.  Kostol tvorí renesančne upravená jednoloďová stavba s predstavanou vežou, s pristavanou sakristiou a polygonálnym záverom presbytéria zaklenutým hviezdicovou klenbou. V interiéri sú uprostred hlavného  pseudogotického oltára z dielne majstra rezbára Júliusa Fuhrmanna umiestnené tabuľové obrazy z čias okolo roku 1500, ktoré predstavujú výjavy zo života sv. Quirina. V presbytériu je neskorogotické kamenné pastofórium s kovanou mrežou z 15. storočia (národná kultúrna pamiatka), ktorú tvoria krížom na seba preložené železné prúty zdobené štvorlístkami. V kostole sa nachádza baroková krstiteľnica mušľovitého tvaru z červeného mramoru z 18. storočia. Z vonkajšej strany presbytéria sú gotické oporné piliere. Predstavaná veža kostola mala zakončenie strechy cibuľovitého tvaru, neskôr v roku 1879 ju klasicisticky upravili do ihlanu. V nej sa dodnes nachádza zvon Jozef z roku 1820, najstarší zvon v Revúcej. Pred vežou stála druhá nižšia murovaná veža – zvonica z polovice 18. storočia, nazývaná aj strážna veža, ktorá bola v roku 1892 zbúraná. Zvonica mala na prízemí veľkú miestnosť s oknom smerom na námestie, ktorá slúžila ako byt pre kampanátora – katolíckeho zvonára. Pravdepodobne niekedy v druhej polovici 15. storočia kostol obohnali kamenným múrom, do ktorého vkomponovali tri vstupné oblúkovité brány. Pri jednej z nich je socha sv. Jána Nepomuckého.  Okolo kostola bol pôvodne aj prvý revúcky cintorín. Na jednom z gotických oporných pilierov kostola sú vytesané slnečné hodiny, ktoré patria do vzácnej skupiny renesančných pamiatok technického charakteru. V roku 1985 pri obnove exteriérových priečelí kostola boli v západnej časti južnej steny lode objavené drobné zvyšky stredovekých nástenných malieb so scénou Kalvárie a kľačiacou postavou biskupa, pravdepodobne z konca 15. storočia. Maľbu vytvorili technikou pravej fresky a je dokladom niekdajšej výzdoby kostola.

Mestský hostinec, národná kultúrna pamiatka

Mestský hostinec

Mestský hostinec

Dvojpodlažná neoklasicistická budova mestského hostinca, známeho pod názvom Kohút, bola postavená v rokoch 1875 – 1876. Mestský hostinec bol po kostoloch treťou najväčšou stavbou v meste. Impozantná dvorana, postavená pre spoločenské a kultúrne vyžitie obyvateľov mesta a okolia patrila medzi najväčšie sály v Gemeri-Malohonte. Neskôr v nej bolo vybudované javisko. V budove sa nachádzali hosťovské izby, reštauračné zariadenie a ďalšie spoločenské miestnosti. Priestory tu dostali revúcke spolky – Maďarské kasíno, dobrovoľný hasičský zbor, neskôr aj úrady a ďalšie inštitúcie. Mestský hostinec bol kultúrnym a spoločenským centrom až do roku 1964. V súčasnosti je budova vo vlastníctve akciovej spoločnosti Slovmag Lubeník. Najväčšia rekonštrukcia bývalého mestského hostinca bola realizovaná v rokoch 1995 – 1999. Pri rekonštrukcii bol na priečelí mestského domu ponechaný deformovaný erb mesta zo začiatku 70. rokov 20. storočia. K deformácii erbu došlo tak, že do erbu, ktorý mesto používalo od roku 1792, bol vkomponovaný medzi levy (nosiče erbu), najstarší zachovaný stredoveký erb mesta z roku 1596.

Rodný dom armádneho generála Rudolfa Michala Viesta, národná kultúrna pamiatka

Rodný dom generála Rudolfa Viesta

Rodný dom generála Rudolfa Viesta

Prízemný meštiansky dom z prvej polovice 19. storočia, v ktorom sa narodil armádny generál Rudolf Viest, vlastenec, účastník protifašistického odboja. Okrem neho sa v dome narodili a bývali ďalšie významné osobnosti slovenského verejného a spoločenského života, ako Ondrej Viest (sviečkar, národovec, spolkový činiteľ, richtár), ktorý vyvíjal aktivity pre vznik Prvého slovenského gymnázia; jeho tri dcéry, divadelné ochotníčky Ružena Viestová, Paulína Viestová a Emília Viestová, ďalej jeho synovia Karol Viest (profesor Prvého slovenského gymnázia, národný, osvetový a ľudovýchovný pracovník), Rudolf Viest (študent Prvého slovenského gymnázia, farbiar, národovec, mešťanosta, cirkevný činiteľ v evanjelickom a. v. cirkevnom zbore), Gustáv Viest (sviečkar, národovec), ktorý bol pokladníkom spolku Vzájomnej pomocnice v Revúcej, prvej svojho druhu v Uhorsku. Gustáv Viest žil v tomto dome spolu s manželkou Janou rod. Grnáčovou (národná a osvetová pracovníčka) a deťmi, z ktorých sa päť zaradilo medzi slovenských dejateľov – Oľga Johana Kraftová (vlastenka, protifašistická bojovníčka), Anna Božena Hrušovská (vlastenska, funkcionárka Živeny, protifašistka), Ing. Dušan Viest (stavebný inžinier, účastník protifašistického odboja), Ing. Ivan Viest (železničný inžinier, publicista, prekladateľ) a armádny generál Rudolf Michal Viest (účastník protifašistického odboja, vlastenec). Na dome, ktorý dnes slúži obchodnej činnosti je umiestnená bronzová pamätná tabuľa venovaná armádnemu generálovi Rudolfovi Michalovi Viestovi. Odhalená bola pri príležitosti celoslovenskej spomienky venovanej 100. výročiu jeho narodenia.

Králov dom, národná kultúrna pamiatka

Kráľov dom

Meštiansky nárožný dom, pôvodne barokový jednoposchodový dom, je dôležitým mestotvorným urbanistickým prvkom. V 60. rokoch 19. storočia bol dom spojený s vedľajším jednoposchodovým domom, ktorý bol neskôr tiež prestavaný na poschodový. V jeho hornej časti sídlila maďarská sporiteľňa, ktorá bola konkurenciou slovenskému peňažnému ústavu Vzájomnej pomocnice, založenej Samuelom Ormisom. Po roku 1980 sa dom stal sídlom slovenského čitateľského spolku. V tom období si v dome na poschodí prenajala niekoľko miestností na bývanie a pre svoju krajčírsku dielňu vyhľadávaná krajčírka a učiteľka krajčírstva, osvetová pracovníčka a publicistka Mária Amália Maliaková, dcéra Samuela Ormisa. V 90. rokoch prešiel dom rozsiahlou rekonštrukciou, dnes je v súkromnom vlastníctve a slúži  na podnikateľské účely.

Nandrássyho dom

Nandrássyho dom

Nandrássyho dom

Dom, ktorý v roku 1841 kúpil kupec Matej Nandrássy stojí na rohu Námestia slobody a Tomášikovej ulice. V tomto pôvodne prízemnom dome zriadil popri obývacích miestnostiach Matej Nandrássy aj obchod, ktorý neskôr viedol jeho syn Gustáv Florián Nandrássy, obchodník, spolkový činiteľ, národovec. Pravdepodobne na prelome 50. a 60. rokov bol na pôvodnom mieste vybudovaný poschodový dom s hospodárskymi staviskami. Dom sa v 40. až 80. rokoch stal jedným z centier slovenského národného života nielen v Revúcej, ale aj v celom Gemeri-Malohonte. Neskôr mala v dome sídlo Tatra banka a po druhej svetovej vojne sa sem nasťahovala Slovenská sporiteľňa, ktorej pobočka tu sídli dodnes. Na priečelí domu je umiestnená bronzová pamätná tabuľa venovaná Matejovi Nandrássymu, Štefanovi Markovi Daxnerovi, Jánovi Franciscimu a ďalším slovenským národovcom.

Mestský cintorín

Mestský cintorín

Mestský cintorín

Pri spomienke na slávne stránky histórie Revúcej nemožno zabudnúť na mestský cintorín, kde sú pochované významné osobnosti cirkevného, národného, duchovného a spoločenského života v meste. Mnohé z nich sa natrvalo zapísali nielen do dejín mesta Revúca a regiónu Gemer-Malohont, ale stali sa aj súčasťou histórie celej krajiny. 
Na cintoríne odpočívajú slovenskí národovci Samuel Reuss, Samuel Ormis, Július Botto, ktorých hroby boli vyhlásené za národné kultúrne pamiatky. Ďalej sú tu pochované aj ďalšie významné osobnosti slovenského národného života - Ľudovít Adolf Reuss, Adolf Titus Reuss, Ing. Július Gustáv Reuss, Matej Nandrássy, Karol Pavol Štefančok, Jozef Kvetoslav Holub, Ján Kordoš. Svoje hroby tu majú aj študenti Prvého slovenského gymnázia Rudolf Viest, Martin Čech, Gustáv Viest a Mária Remenyiková, rod. Bohuráthová.

 

Zdroj:

Dušan Dubovský - Svätyňa osvety a vzdelanosti

                             - Pamätnica mesta Revúca

Monika Skalská - Jelšava a Jelšavské panstvo v stredoveku

Foto:

Dušan Dubovský

Maroš Detko

archív MsÚ

 


 


TitulkaMestoObčan/PodnikateľTuristické informačné centrumEnglish
Úvodná stránka